reklama

Rozbor básne od Rudolfa Dilonga: Z búrky života (zbierka Plač)

Rudolf Dilong: Z búrky života Viem niečo mať chcem a na sklonku dňa raz celkom chorý vystriem ruky suché keď zaspí hora v hore tmavej večer ja vytratím sa z hodín zvyšných náhle Koľko ráz slnko hvizdlo padnúc z výšky koľké dni zvalo ešte žhavé zviera i diaľavy a kraje zimomrivé i zore zvali načo? načo šiel som? Kde je ten hrad môj a kde zlaté strechy? kde moje sedlo na obzoroch šírych? čo získal som čo mám ó anjel vodca! kde z brehu vezmem rybe vzácny peniaz! Nech zošuchne sa z cesty tieň môj chladný tma z tmy nech šumí z tmy a do tmy ticho vodopád hviezd a jánske ohne z kopcov a čaro luny nech mi vytne srdce Kým sluha môj ó Ikar vprúdiš výš výš a kvetnú zem mi podáš z plášťa zory ja z rosy vyjdem z trávy šelestiacej jak z dlhých minút vyjmem bosú nohu Viem neobsiahol som viac sveta srdcom a iných ziskov nemocnými zmysly však keď som ťažko vystrel ruky suché ostal mi za tmy a z tmy pohľad k nebu

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Hľadanie a poznanie pravdy je v Dilongovej poézii spojené s tichým odovzdaním sa do vôle Božej, s trochou trpkosti a stále novými prívalmi nezodpovedaných otázok. Františkánsky mních svoju životnú skúsenosť prežíva v osamelosti už od samého detstva. Snáď tento fakt môže za ťažobu, ktorá dýcha z niektorých jeho básní priam bolestnými vzdychmi. No i Rudolf Dilong je básnikom kontrastu. Jeho poézia osciluje medzi radosťou a životným optimizmom a krajným pesimizmom s pocitmi osamelosti. Apeluje na boj medzi svetskými pokušeniami a duchovnou očistou, ktorý vo svojom živote osobne zakúsil aj sám básnik. Názov jeho zbierky Plač hovorí jasne o žiali. Pozorný čitateľ v nej nájde básnikove osobné žiale – žiaľ nad stratou matky, vlastnou samotou a nedostatkom lásky, ale i nadosobný žiaľ nad márnosťou života, nad nezmyselnosťou honby za materiálnym bohatstvom a možno tak trochu aj nad akousi premárnenosťou ľudského bytia. Priamo i nepriamo sa dotýka témy smrti a zániku, s ktorými sa ako s hlavným motívom stretávame vo viacerých básňach tejto zbierky, lebo práve smrť dáva „búrkam života“, bojom svetského a duchovného, skutočnú a pravú perspektívu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Báseň Z búrky života je jednou z tých, kde kontrast ako taký nespĺňa len funkciu výstavbového prostriedku, ale stáva sa aj akýmsi odkazom, mementom, zdôraznením boja svetských a duchovných hodnôt. Nachádzame tu prelínanie oboch týchto paradigiem: „Viem, niečo mať chcem“, hovorí v prvom verši, keď si za základnú tézu volí materialistickú paradigmu, no vzápätí načrtne i márnosť všetkej takejto honby za oným NIEČÍM ... „na sklonku dňa raz celkom chorý vystriem ruky suché...“. Otázkou „načo?“ akoby ešte viac evokoval túto nezmyselnosť, veď sa k nej priam urgentne žiada pridať: „Načo to všetko...?“ Napokon, márnosť svetských hodnôt vyjadruje v básni i explicitne v tretej strofe: „Kde je ten hrad môj a kde zlaté strechy? / Kde moje sedlo na obzoroch šírych? / Čo získal som čo mám ó anjel vodca! / kde z brehu vezmem rybe vzácny peniaz!“ Pojem anjela ukrýva v sebe ako základnú duchovnú konotáciu a dostáva sa tu tak do kontrastu s materiálnymi prvkami. Metaforu v poslednom verši predposlednej strofy: „jak z dlhých minút vyjmem bosú nohu“ chápem ako jasné poznanie autora, že všetka tá honba a mamona mu nakoniec nedajú nič, že čas zmárnený takýmto spôsobom žitia ho napokon aj tak nechá nahého a bosého.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S kontrastom materialistických a duchovných hodnôt sa v básni stretávame i v poslednej strofe, ktorá je syntézou tejto idey, keď básnik vie, že neobsiahol „viac sveta srdcom / a iných ziskov nemocnými zmysly“, na čo všetky tieto obrazy vystrieda v poslednom verši ten jediný, ktorý mu dáva skutočný zmysel a hodnotu - „pohľad k nebu“. Ostáva mu na záver ako ukončenie a vyústenie všetkého, ako symbol duchovnej cesty.

I z formálnej stránky sa báseň dá chápať symbolicky ako boj svetského, „moderného“ (nedodržiavanie pravopisu malých a veľkých písmen, absencia interpunkčných znamienok a akéhokoľvek rýmu, toto všetko dáva síce čitateľovi veľkú slobodu v chápaní a interpretácii básne, ale silne evokuje chaos a nedostatok opory či istôt) a duchovného, starého a osvedčeného, ktoré bezpečne vedie k cieľu (tu narážam na pravidelnú štvorveršovú strofu a okrem jedinej výnimky pravidelný jedenásťslabičný verš).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Búrkou života“ básnika je teda, zdá sa, neustály boj medzi pokušeniami svetského materializmu a duchovnej cesty, ktorú si sám vedome zvolil.

Motivicky sa Dilong zameriava na protipóly tepla a chladu, svetla a tmy. Zaujímavé sú najmä spojenia vyvolávajúce dojem paronomázie, keď sa Dilong pohráva so slovom tma. V prvej strofe dominuje motív večera, ktorý je vyjadrený aj explicitne. Tento môže v sebe skrývať dve rôzne konotácie: prvou je večer ako časť dňa, keď sa ochladzuje, a tou druhou je súmrak, západ slnka a farby horiaceho horizontu – červená, oranžová a žltá, ktoré evokujú oheň, teplo, páľavu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V druhej strofe máme už slnko a jeho páľavu vyjadrenú priamo, a to v personifikáciách, kde „žhavé zviera“ - „slnko hvizdlo padnúc z výšky“ a „zore zvali načo?“. Do kontrastu je tu postavený epiteton z tretieho verša: „i diaľavy a kraje zimomrivé“. Implicitne nachádzame žeravosť slnka ukrytú v narážke na bájneho letca Ikara, ktorému sa práve ona stala osudnou.

V ďalších strofách básne sa motívy chladu a tepla začínajú prelínať s motívmi svetla a tmy. Najvýraznejšie to môžeme pozorovať v štvrtej strofe: „Nech zošuchne sa z cesty tieň môj chladný / tma z tmy nech šumí z tmy a do tmy ticho / vodopád hviezd a jánske ohne z kopcov / a čaro luny nech mi vytne srdce. V týchto veršoch okrem vizuálneho vnemu ako takého pri vnímaní svetla a tmy a senzualistických alúziách na pocity tepla a chladu nachádzame aj auditívny vnem a motív ticha v kontraste s motívom hluku. Tento v štvrtej strofe postupne graduje, keď najprv prichádza ako zošuchnutie, šum a ticho a potom ako vodopád, ktorý zanecháva silný dojem burácania, hluku, s akými sme sa skryte stretli už v samotnom nadpise básne. Napokon sa však básnik opäť vracia k tichu („čaro luny“, z trávy šelestiacej“). Aj toto striedanie ticha a hluku v básni pripomína isté hľadanie, búrku života, pred ktorou a po ktorej nastáva vždy to povestné ticho. Básnikovou búrkou je vábenie svetskej mamony, hluku a chaosu búrlivého života a snaha odolať im v tichu a v meditácii.

Napokon sa treba pozastaviť aj nad priestorovosťou, ktorá je v básni zastúpená v nemalej miere. Strieda sa v nej vertikála s horizontálou, a to v náznakoch už v prvej strofe: „raz celkom chorý vystriem ruky suché“. Okrem toho, že sémantika tohto verša skrýva v sebe vo vystretých rukách nádhernú metaforu nádeje, dozvedáme sa v ňom aj význam vertikály ako duchovnej cesty a horizontály ako svetskosti. Chorý zvyčajne leží v horizontálnej polohe. Keď žijeme svetský, prázdny život, podobáme sa takémuto ležiacemu chorému človeku. Ale vystieranie rúk v druhej časti verša evokuje vertikálu, nádej, modlitbu.

Ďalej už básnik postupuje explicitne: „slnko hvizdlo padnúc z výšky“ (vertikála), „diaľavy a kraje zimomrivé“ (horizontála), „hrad môj“, „zlaté strechy“ (vertikála), „sedlo na obzoroch šírych“ (horizontála), „vodopád hviezd a jánske ohne z kopcov“, „ó Ikar prúdiš výš výš“ (vertikála), „a kvetnú zem mi podáš z plášťa zory“ (horizontála).

Zdá sa, že zakončenie básne vertikálnym obrazom, pohľadom k nebu, nie je vôbec náhodné. Básnikova duša po búrkach života spočinie nie v svetských potešeniach, ale v duchovnej radosti, lebo len tá je svetlom, ktoré mu ostalo „za tmy a z tmy“.

Katiu Matúšová

Katiu Matúšová

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Absolventka Katolíckej univerzity Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu