Paradoxy?
Na prvý pohľad.
Pamätám sa ako biely prach lavín zadusil vo mne všetko detské. Brutálne, bez varovania, tupým úderom.
Bola to bolesť, bol bôľ. A dlho, predlho vlastne nebolo nič, len hluchá nechápavosť a prázdnota. Padajúca masa snehu strhla so sebou všetko a nezostalo nič, len holé strmé svahy chladných hôr zahalených do nedostupnej, nepreniknuteľnej hmly.
Mohutné štíty hôr môjho života! Násilím zo mňa strhávali šaty mojej pýchy, driapali dravo všetko, do čoho som sa snažila ukryť svoju slabosť, vášňou, vášňou do mňa prenikali a brali si všetko, úplne všetko... Odovzdala som sa ich hrubej láske, divej, ničím neskrotenej moci, lebo inak sa nedalo. Prijímali ma do svojho tvrdého, studeného lona, vítali ma nahú v tom nehostinnom, nič neodpúšťajúcom náručí. A ja som musela ísť, prichádzala som k nim zas a znova, ako v mrákotách, akoby vášeň, ktorú vo mne prebudili chcela z môjho tela vytĺcť poslednú kvapku krvi. Drsnou láskou ma milovali, hltavo ma k sebe celé roky ťahali a trápili dňom i nocou, až kým sa každá bunka v mojom tele nedusila utrpením, vzpínajúc, lapajúc po vzduchu, túžiac po jedinej molekule kyslíka.
Až tak dolu musíme zísť, aby sme dosiahli k výšinám nebotyčných vrcholov. Až k základu opustiť všetko veľké a stať sa malými a slabými, aby sme sa naučili rozlíšiť veľké veci od nepodstatných. Aby sme pochopili, že ďakovať je podstatou všetkého. Skláňajúc sa v pokore pred majestátnosťou hôr aj veľký Messner raz povedal: „Na to, aby som dosiahol vrchol hory, musím zostúpiť až na samé dno svojho Ja.“
Paradoxy?
Na prvý pohľad.
Ja mám radosť zo života. Teším sa z neho, aj keď sa mi nedarí. Ďakujem, keď príde nešťastie. Teším sa vždy, keď mám problémy a ťažkosti. Som šťastná, keď musím bojovať a trpieť, pracovať a obetovať sa. Radujem sa a ďakujem, keď všetci ostatní už dávno reptajú a nadávajú. Usmievam sa aj vtedy, keď moje oči plačú.
Kráčam svetom a nestretávam ľudí šťastnejších ako som ja. Prečo? Mám snáď ja v živote viac šťastia? Bol ku mne osud lepší? Mám špeciálne privilégiá? Vidím veci inak? A možno som sa len naučila ďakovať. Možno mojím privilégiom sa stal pocit, že všetko, čo mi tento život prináša vo svojej plnosti je darom. Dobré i zlé, všetko sa v živote prelína do jednej úžasnej plnosti a rozmanitosti bytia, ktorá by bez všetkých svojich zložiek jednoducho nebola kompletná.
Vo všetkom zlom sa nachádza dobro. Stačí ho hľadať a naučíme sa ho vidieť. V krízach cestu k poznaniu, v námahe príležitosť k rastu a v bolesti a v utrpení krásu očisty.
Vo vyššej dimenzii poznania (a cesta k nej vedie jedine cez utrpenie) zistíme, že možno zlo a dobro sú dve strany jednej mince, ktorá na to, aby bola mincou, potrebuje obe strany. Môžeme ju prijať takto a užívať, čo nám prinesie, alebo môžeme jednu stranu odmietnuť a tým zavrhnúť možnosť tešiť sa z celku.
Istý Armando Moore napísal reflexiu s názvom Učiť sa od hôr. Stala sa mi mantrou, životom, modlitbou. Každý krok tam hore musí byť vykúpený námahou, vraví, a medzi obdivovaním štítu a jeho zdolaním nachádzajú sa kvapky nášho potu. Všetko nadobúda iný rozmer, keď sa pozeráme na svet z vrcholu hory. Vtedy sa domy, ľudia i veci tam dolu javia nepodstatné, nepatrné, malé, ba priam nepotrebné. Ak chceme niečo skutočne veľké urobiť, musíme sa vzdialiť od malých vecí.
Musíme sa vzdať nutkania vidieť svet bežnou optikou, musíme sa pozerať na veci z „vrcholu hory“, z miesta, ktoré nám môže poskytnúť ten správny nadhľad. Je to miesto, kde sa učíme chápať a pozerať sa na život optikou Boha. Námahou, utrpením. Inak to nejde. A tak je to správne. Skutočné šťastie získame až vtedy, keď začneme prijímať naše vlastné nešťastie, bolesti či žiale.
Paradoxy?
Na prvý pohľad...
V Ružomberku, 4. októbra 2007
